Anatómia ludskej deštruktivity

Človek sa líši od zvieraťa tým, že je vrah. Je jediným primátom, ktorý zabíja a mučí členov svojho druhu bez akéhokoľvek dôvodu, či už biologického, alebo ekonomického, a ktorý z toho cíti uspokojenie. Práve jeho biologicky neprispôsobivá a nefylogeneticky naprogramovaná malígna agresivita predstavuje skutočný problém a nebezpečenstvo pre existenciu človeka ako druhu. Hlavným cieľom tejto knihy je analyzovať povahu a podmienky tejto deštruktívnej agresivity. Pri človeku musíme rozlišovať dva celkom odlišné druhy agresivity. Prvý, ktorý má spoločný so všetkýmix zvieratami, je fylogeneticky naprogramovaný podnet na útok (alebo útek), keď sú ohrozené jeho životné záujmy. Táto obranná, alebo benígna agresivita slúži na prežitie jednotlivca a druhu, je biologicky prispôsobivá a ustáva, keď prestáva existovať hrozba. Druhý typ, malígna agresivita, t. j. krutosť a deštruktívnosť, je špecifická pre ľudský druh a väčšine cicavcov prakticky chýba. Nie je fylogeneticky naprogramovaná, ani biologicky prispôsobivá, nemá nijaký účel a jej uspokojovanie je žiadostivé.

Umenie počúvať

Kniha Umenie počúvať nie je v pravom slova zmysle knihou, ktorú napísal Erich Fromm, hoci je autorom všetkých textov. Za vznik tohto diela vďačíme bývalému asistentovi Ericha Fromma a správcovi jeho literárnej pozostalosti Dr. Rainerovi Funkovi, ktorý zo záznamov prednášok a seminárov, článkov a poznámok zostavil knihu o osobitej psychoanalytickej terapii, ktorej sa Fromm viac ako päťdesiat rokov venoval, a hoci ju plánoval opísať a publikovať vo väčšom rozsahu, za svojho života sa mu to nepodarilo zrealizovať.

„Posmrtne publikované texty v tejto knihe nie sú učebnicou psychoanalytickej terapie a nie sú ani náhradou Frommovej neexistujúcej interpretácie psychoanalytickej techniky, nič také nie je možné vytvoriť. Avšak texty v tejto publikácii poskytujú informácie o Frommovi ako terapeutovi a o spôsobe, akým sa zaoberal psychologickým utrpením ľudí našej doby. Pre jeho terapeutické metódy nie sú charakteristické rozvláčne teórie a abstrakcie ani diferenciálne diagnostické „znásilnenie“ pacienta, ale skôr jeho schopnosť individuálneho a nezávislého vnímania základných problémov človeka. Frommov humanistický pohľad preniká do jeho myšlienok týkajúcich sa pacientov a zaobchádzania s nimi. Pacienta nevidí ako protiklad, pacient nie je fundamentálne odlišný človek. Medzi analytikom a analyzovaným je zjavná hlboká solidarita.“ (Dr. Rainer Funk, 1994)